Ďalšie informácie

Ubytovanie v Podpoľaní nájdete tu:

Ubytovanie

 

Kontakty na obecné a mestké úrady obcí a miest v Podpoľaní nájdete tu:

Mestá a obce

 

História obcí v Podpoľaní

Čierny Balog

Čierny Balog je plošne najväčšou obcou Breznianskeho okresu a jednou z najväčších na Slovensku. Územie obce je neobyčajne členité a rozsiahle. Z troch strán ho obkolesuje horská hradba Veporského Rudohoria. Obec leží v nadmorskej výške 550 m, najvyšším vrchom je Klenovský Vepor s výškou 1338 m. Od roku 1970 obec  Čierny Balog tvorí osem osád, Krám, Medveďov, Balog, Fajtov, Jánošovka, Komov, Pustô, Dobroč. História vzniku a vývoja obce, v doline Čierneho Hrona, je spojená s lesom a drevom, s jeho ťažbou, spracovaním, prepravou a uhliarstvom.

Čierny Balog sa stal významným turistickým centrom. K známym turistickým atrakciám patrí nielen Čiernohronská lesná železnička a Lesnícky skanzen vo Vydrovskej doline, ale aj Národná prírodná rezervácia Dobročský prales, rozvíjajúce sa lyžiarske stredisko Urbanov vrch a rozsiahly chotár s dlhými a hlbokými dolinami.

 

Hriňová

Mesto nachádzajúce sa v malebnej prírode Poľany má starú históriu. Prvé doklady o prenikaní človeka pod Poľanu sa vzťahujú až k dobe bronzovej. Nálezy pochádzajú z Detvy, s ktorou tvorila Hriňová až do konca 19. storočia jeden administratívny celok. Hriňová funguje ako samostatná obec od roku 1891. Okrem vlastnej osady Hriňová ( Herencsvölgy ) boli do novej obce začlenené mnohé okolité osady a lazy: Krivec I. a II., Slanec, Mangútovo, Štoliansko, Gondova jama, Biele Vody, Vrch Slatina, Magura, Snohy a Vrch dobroč. Osídlenie hriňovského chotára bolo riedke, nepravidelné. Na lazoch sa vytvárali samostatné poľnohospodárske jednotky, ktoré boli od seba značne vzdialené. Hlavným zdrojom obživy bolo obrábanie pôdy, chov dobytka, práca v lesoch, pálenie dreveného uhlia, práca v sklárskej hute a na parnej píle. Zachovaný pôvodný ráz krajiny s malebnými políčkami je vzácnosťou, ktorá sa zaradila aj do plnenia programu Človek a biosféra pod hlavičkou UNESCO. Stopy hriňovskej histórie dnes najlepšie dokumentuje zachovaná, resp. čiastočne upravená ľudová architektúra. Domy z 19. a zač. 20. storočia môžeme obdivovať na rôznych miestach rozsiahleho hriňovského chotára, predovšetkým v osadách Biele Vody a Vrch Slatina.

Z prírodných zaujímavostí môže obdivovať priamo v intraviláne mesta Chránený strom Báťkovu lipu s obvodom kmeňa 625 cm, výškou cca 30 m a šírkou koruny cca 25 m s prepokladaným vekom cca 255 rokov. Do katastrálneho územia Hriňovej patrí aj Národná prírodná pamiatka Vodopád Bystrého potoka s výškou 23 m. K vodopádu vedie náučný chodník. Milovníkom panoramatických výhľadov odporúčame navštíviť oblasť Javorinka- skalný útvar Kešovka, kde sa ponúka jeden z najkrajších výhľadov na Podpoľaní. Ako na dlani máte Hriňovské lazy, okolité doliny, polia a vrchy. Zážitkom sú zimné a jarné inverzie, ktoré bielou pokrývkou zahaľujú okolité doliny. Pre výnimočnosť tohto miesta tu bola opravená pastierska koliba, ktorá slúži ako turistická útulňa.

 

Detva

Podľa doloženej prvej písomnej zmienky Detva vznikla v roku 1638 ako poddanská obec vígľašského panstva na mieste panského majera so súhlasom zemepána Ladislava Csákyho. Vďaka svojráznej ľudovej kultúre ovplyvnenej valaskou kolonizáciou sa však rýchlo dostala do historického povedomia slovenského národa. Detva vznikla v jednom z najnepokojnejších období – v období tureckých vojen a protihabsburských povstaní uhorskej šľachty, ktoré charakterizujú celé 17. storočie. V roku 1811 sa privilegiálnou listinou Františka I. Habsburského stala mestečkom s právom usporiadania 4 jarmokov ročne a týždenných trhov. V tomto čase zrejme dostala aj erb. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1813. Pre Detvu bolo a doteraz je typickým laznícke osídlenie. Niektoré lazy sa však časom osamostatnili od materskej obce. V okolí Detvy môžete v súčasnosti obidovavať: národné prírodné rezervácie a prírodné rezervácie (Zadná Poľana, Rohy, Kopa), národné prírodné pamiatky a chránené areály (Kalamárka, vodopád Bystrô, Melichová skala, Horná Chrapková), ktoré patria do územia CHKO-BR Poľana. Z kultúrneho dedičstva môžete navštíviť pôvodne renesančný rímsko-katolícky kostol sv. Františka z Assisi, rodinný dom Vagačovcov zakladateľov prvej bryndziarne na Slovensku, prírodný amfiteáter a mnohé iné.

 

 

Dúbravy

O vzniku obce a jej najstarších dejinách sa nezachovali žiadne pozitívne dáta. Tradícia hovorí, že praobyvateľom a pravdepodobne i zakladateľom Dúbrav bol akýsi služobník na Vígľašskom hrade, ktorého pre neznáme milostné pletky prepustili, ale pre svoje zásluhy dostal od svojho pána rozsiahle pozemky na území terajších Dúbrav. Toto bol najvzdialenejší kút vígľašského panstva, porastený dubmi a podľa toho dostala obec názov Dúbravy. Ako sa pomery ďalej vyvíjali, ani tradícia nezachovala. V roku 1826 už Dúbravy tvorili samostatnú obec. Celá obec sa rozkladala od kostola až po cintorín a mala asi tridsať domov. Od roku 1817 prispievala ako samostatná obec na spoločné výdavky obci Očová. Medzi tieto výdavky bol zahrnutý aj plat vtedajšieho notára. V roku 1877-78 sa prevádzala komasácia a obyvatelia Húsovej boli prinútení presťahovať sa do Dúbrav, pretože ich pozemky ležali medzi pozemkami vígľašského panstva. Osadzovali sa počnúc od kostola smerom k Očovej. Takto založili novú časť Dúbrav, ktorá bola nazvaná "Húsová".Od roku 1886 všetky administratívne záležitosti prechádzali cez Očovú a boli s ňou tesne späté.

 

Hrochoť

Obec Hrochoť sa nachádza v strednej časti Slovenska v severnej oblasti Podpoľania, dvadsať km východne od Banskej Bystrice a 22 km severovýchodne od Zvolena. Patrí do Mikroregiónu Severné Podpoľanie. Stred obce leží v nadmorskej výške  636 m n.m.Chotár obce Hrochoť je súčasťou územia s mnohými zaujímavými prírodnými úkazmi, ktorých obdobu by sme ťažko hľadali nielen na Slovensku, ale možno aj v európskom meradle. Prvý hodnoverný listinný doklad o Hrochoti je z konca 13. storočia, z obdobia vlády posledného Arpádovca Ondreja III. Dejiny Hrochote koncom stredoveku sa užšie spájajú so zámkom a hradným panstvom Vígľaš.Obec Hrochoť je východiskovým bodom pre turistvov, ktorí sa chcú prejsť do srdca Poľany cez Hrochotskú dolinu. Cestou môžu obdivovať geologické zaujímavosti ako napríklad Prírodnú pamiatku Bátovský balvan a Prírodnú pamiatku Jánošikova skala.

 

Kriváň

Obec sa nachádza na rozhraní Javoria a Slovenského Rudohoria v podhorí Poľany vo Zvolenskej kotline. Chotár je členitý a tvorí ho kryštalikum, andezity a ich tufy. Chotár odvodňuje riečka Slatina. V chotári obce sa nachádza rozvodie riek Ipľa a Hrona. Z geologického hľadiska si zaslúži pozornosť Baňa na Voliarkach, kde sa ťažil štetový kameň.

Obec Kriváň má starú a bohatú históriu. V dobe 5. storočia po Kristovi a neskoršie cez toto územie prechádzali slovanské kmene, ktoré sa tu usadili. Veľa pravekého materiálu pomocou veľkoslatinského slúžneho sa ocitlo v Budapešti. Chotár obce patril do Veľkého zvolenského lesa a v roku 1241 sa cez jeho územie prehnali hordy Tatárov. Potom je známy rok 1332, kedy sa v tomto kraji usadila rehoľa križiakov, ktorá mala sídlo na mieste terajšieho Vígľašského zámku, Spomína sa aj osada Zvolenský Svätý Kríž a neskoršie Vĺgl‘aš. 

Veľký význam pre Kriváň mala výstavba železničnej trate Salgotarjan - Lučenec - Zvolen - Vrútky. Výstavba železničnej stanice mala nielen pre Kriváň ale pre celé okolie veľký prínos. Prevádzka trate bola zahájená 4. mája 1871. Výstavbu vel‘kej železničnej stanice v Kriváni si vynútil priemysel v Hriňovej, v Detvianskej Hute a ťažba dreva ako aj parná píla na Priechodoch.

 

Ľubietová

Ľubietová a jej okolie bolo osídlené už v najstarších dobách, čomu nasvedčujú archeologické nálezy z prehistorickej doby. Najstarší archeologický nález pochádza z eneolitu. Spolu s neolitickým nálezom bola objavená i lebka jaskynného medveďa. Početné stopy po prehistorickom baníčení môžu svedčiť o záujme Kotínov, Kvádov a Rimanov o túto rudonosnú oblasť na úsvite historickej doby. Osídlenci, ktorí sa v Ľubietovej natrvalo usadili, boli Slovania, ktorí rudu ťažili povrchovým spôsobom. Slávu privilegovaného banského kráľovského mesta prinieslo Ľubietovej bohatstvo rúd. V minulosti sa v okolí ťažilo zlato, medené a železné rudy. Najvýznamnejšími medenými rudami ľubietovského revíru boli chalkopirit a tetraedrit. V súčasnosti sa tu v menšej miere nachádzajú druhotné minerály - malachit, azurit, euchroit, olivenit, pseudomalachit a libetenit, ktorého pamätným náleziskom je práve Ľubietová.

V období baníctva bolo 70 - 80 % obyvateľov Ľubietovej zamestnaných pri ťažbe a spracovaní rúd. S úpadkom baníctva sa začínajú vo väčšej miere venovať remeslám a poľnohospodárstvu.
Na banskú a hutnícku výrobu nadväzovali kováči, puškári, mečiari, nožiari, zvonoolejári.
Bohaté lesy v okolí poskytovali dostatok dreva nielen pre banské účely, ale aj pre potreby debnárov, stolárov, tesárov, kolárov. Debnári vyrábali sudy na pivo, víno, syr, gelety na bryndzu, korýtka.

 

Očová

Malebná obec na úpätí Poľany je historicky spojená s Vígľašských panstvom. Roku 1424 Žigmund daroval Vígľašský zámok a tým aj Očovú svojej manželke Barbore. Ďalšia listina z r. 1454, ktorú vydal kráľ Ladislav Pohrobok, poskytuje informáciu o tom, že v Očovej bola mýtna stanica. Počiatky Očovej ako poľnohospodárskej komunity Vígľašského hradného panstva sú staršie, ako je rok 1351, a v zhode s odborníkmi z dejín architektúry a umenia ich možno bezpečne položiť najneskôr do prvej polovice 14. storočia. Počiatok moderných dejín Očovej možno datovať od II. Polovice 19. storočia, keď sa zrušilo poddanstvo. Súkromne hospodáriaci roľníci prejavovali na prelome 19. a 20. storočia záujem o roľnícke družstevníctvo. Medzi slávnych rodákov z Očovej nesporne patrí Matej Bel či Ján Poničan.

 

Poniky

Poniky sú starobilou obcou, ktorej história sa píše už viac ako 700 rokov. Poniky od svojho založenia prešli mnohými zmenami a na ich vývoj vplývali udalosti okolitého sveta.  Tieto vplyvy sa samozrejme preniesli aj do života ľudí, čo sa prejavilo aj v kultúrnom prejave miestnych obyvateľov.

Predhistorické osídlenie územia Poník je do dnešných dní iba dohadom bez konkrétnych dôkazov. Možno však tvrdiť, že v období mladšej doby bronzovej dochádzalo k osídľovaniu blízkeho okolia. Svedčí o tom aj nálezisko Chochuľka neďaleko obce Hrochoť, ktoré pochádza z roku 1200 - 1000 pred. n. l.. Ďalším veľmi zaujímavým dokladom osídľovania okolia Poník je lokalita Baba neďaleko Ponickej Huty. Tu sa nachádzajú zvyšky pravekého sídliska z obdobia neolitu. Ešte aj dnes môžeme v tomto priestore identifikovať obranné valy a nájsť zvyšky keramiky. Bohužiaľ, územie nebolo nikdy seriózne archeologicky skúmané. Bližšie údaje o osídlení poznáme až od 13. storočia.

Po tom, čo sa o územie Poník začal uchádzať majster Filip de Turchus, nariadil kráľ Ladislav IV. ostrihomskej kapitule, aby zistila skutočný stav územia Poník. Úlohou bolo zistiť, či táto zem patrí celá kráľovi a či jej darovaním neutrpí kráľovské právo poľovania a rybolovu. Záver prieskumu bol známy ešte v roku 1282 a jeho výsledkom bolo zistenie, že zem alebo hora "Ponyk" nie je vhodná ani na poľovanie ani na rybolov, a že celá ešte patrí kráľovi. Výsledky tohto šetrenia boli podané v podrobnej správe kráľovi Ladislavovi IV., ktorý ich uviedol v darovacej listine z 27. júla 1284, podľa ktorej bola zem zvaná "Ponyk" večným právom darovaná majstrovi Filipovi de Turchus. Majster získal územie za zásluhy v bojoch po boku kráľa proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II., pri ktorých doviedol významného zajatca a v bojoch proti Kumánom, kde zajal troch významných Kumánov. Ešte v roku 1284 časť darovaného územia prepustil majster Filip svojmu bratovi Saulovi, ktoré neskôr tvorilo chotár Šalkovej. V roku 1302 títo dvaja bratia darovali časť chotára Poník Filipovmu zaťovi Andrejovi. Kedysi pustá zem "Ponyk" sa tak pod správou majstra Filipa čoskoro zveľadila a zaľudnila. Poniky sa stali východiskom ďalšieho osídľovania a poskytovali možnosti zakladania nových osád. K tejto skutočnosti prispelo v 14. storočí aj objavenie ložísk železa, medi a zlata, ktoré sa ťažilo až do roku 1571.

 

Sihla

Vznikla ako osada Banskej komory v 18. storočí. Skláreň tu založili v roku 1744, nový objekt postavili v roku 1762. Komora prenajímala skláreň na dvojročné obdobia. Z nájomcov boli najúspešnejší Kuchynkovci v 2. polovici 19. storočia. Spočiatku mala 20 odborných zamestnancov. Vyrábala duté sklo pre erárne podniky (mincovňu v Kremnici, laboratórium v Banskej Štiavnici a iné). Po rekonštrukcii v roku 1889 vyrábala tabuľové sklo. Po konjunktúre v 80. rokoch 19. storočia nastala odbytová kríza a skláreň v roku 1904 zanikla. V roku 1828 mala obec 22 domov a 182 obyvateľov. Všetci boli sklárskymi a lesnými robotníkmi. V roku 1923 postavili lesnú železnicu na úseku Hronec – Sihla. V obci bola parná píla.

 

Strelníky

Obec Strelníky je vzdialená od Banskej Bystrice približne 28 km a jej nadmorská výška v strede obce je 666 m. V obci trvale bývalo k 31.12.2008 799 obyvateľov. Pôvodný (a dosiaľ často používaný názov obce) je ŠAJBA. V roku 1948 bola obec premenovaná na Strelníky. Obec sa nachádza na rozhraní regiónov Pohronia a Podpoľania, západne od geografického stredu Slovenska (Ľubietovský Vepor). Rozprestiera sa na predhorí a severných svahoch Poľany. Obec leží v ochrannom pásme CHKO Poľana. Obec má vynikajúcu polohu južne od Nízkych Tatier s celoročnou turistikou a severne od svahov Poľany. V okolí sa nachádza množstvo kultúrnych pamiatok, spomeňme napríklad pamiatky v Banskej Bystrici, Ľupčiansky hrad, zrúcaninu hradu Dúbravica či nástenné maľby v kostoloch v blízkych obciach Poniky, Čerín a Zolná. Oblasť je známa aj kúpeľmi Brusno, Sliač a Kováčová. Pre región je príznačné udržiavanie zvykov, tradícii a unikátneho folklóru.

 

Zvolenská Slatina

Obec leží vo Zvolenskej kotline v doline Slatinského potoka, čo je pravobrežný prítok Slatiny. Patrí medzi najstaršie obce nielen v okrese Zvolen, ale i na Slovensku. Písomná zmienka o Zvolenskej Slatine pochádza z roku 1332. Najstaršie pamiatky  o osídlení obce sú z mladšej doby bronzovej. Vznikla v 12. alebo 13. storočí na staršom slovanskom osídlení – ľudu lužickej kultúry, o čom svedčia archeologické nálezy. Na začiatku 14. storočia bola už strediskom cirkevného života. Slatinský chotár bol veľmi rozsiahly. Na jeho území vznikol hrad Vígľaš, preto bola Slatina prirodzeným centrom Vígľašského panstva. Dejiny obce sú bohaté na udalosti i na osobnosti z rôznych oblastí. Napríklad v roku 1918 sa vo Zvolenskej Slatine na svojej ceste zastavil prezident USA Wilson. Krátko po vzniku I. ČSR v roku 1921 prezident T.G. Masaryk a hneď po skončení II. sv. vojny i prezident E. Beneš. Z udalostí najviac do diania v obci zasiahli I. a II. sv. vojna  a SNP.

 

Vígľaš

Obec Vígľaš leží v údolí rieky Slatina vo Zvolenskej kotline 14 km na východ od Zvolena. Vznikla v podhradí rovnomenného zámku, ktorý bol postavený počas panovania uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého v 14. storočí. V 16. storočí ho opevnili proti Turkom a v 19. storočí prestavali v romantickom slohu. Počas bojov na konci druhej svetovej vojny hrad vyhorel. Neskôr zámok začala pomaly a aspoň čiastočne obec reštaurovať, resp. konzervovať. V roku 2009 prešiel hrad do súkromného vlastníctva a po ťažkej a finančne iste náročnej reštaurácii je dnes opäť pýchou a dominantou širokého okolia.

V obci môžu návštevníci obdivovať aj zvonicu z 19. stor. alebo úzkokoľajnú železnicu, ktorá je uznaná za technickú pamiatku.

Kontakt

Správa CHKO Poľana J. M. Hurbana 20
960 01 Zvolen
Tel.: +421 (0)45 5334 834 chkopo@sopsr.sk